Musím povedať, že nás potok milo prekvapil – nebolo v ňom toľko odpadu, ako sme si mysleli. Našli sme len pár obalov od čipsov a sladkostí. Horšie to bolo s vecami, ktoré tam zjavne ležali roky. Z vody sme postupne vyťahovali kusy železa, starý rýľ - po častiach či betónové tvárnice. Najväčší „úlovok“ bola jednoznačne sedačka z auta. Tú sme museli z koryta dolovať spoločnými silami aj za pomoci dospelákov.
Okrem neporiadku sme však videli aj pekné veci – kačky s malými káčatkami, upravené brehy a rozkvitnuté stromy. Celkom nás udivili pijavice, ktoré sme objavili na jednej z vytiahnutých tvárnic. Bola to pre nás nová skúsenosť, vidieť ich takto zblízka.
Miestami mal potok hĺbku aj pol metra. Museli sme si dávať pozor, aby nám nenatieklo do gumákov, takže ďalej sme už ísť nemohli.
Chcem sa veľmi pekne poďakovať všetkým deťom aj pani psychologičke a pani učiteľke Krutekovej, ktoré si našli čas a prišli, vyhrnuli si rukávy a pomohli potoku opäť voľnejšie dýchať. Má to zmysel!
Jana Hrnčiariková
Koordinátor Zelenej školy
